/Transformation Series & Connection Series/
Playback Theatre je originálna forma improvizačného divadla, v ktorej diváci alebo členovia skupiny rozprávajú príbehy zo svojho života. Takto sa stávajú rozprávačom príbehu. Sprievodca (z anglického “conductor“) podporuje ich rozprávanie kladením otázok. Potom príbeh na mieste odohrajú herci. Playback využíva prvky divadelné formy, ktoré vychádzajú z improvizačného divadla, storytellingu a psychodrámy. Tieto zložky zahŕňajú scény a naratívne alebo nenaratívne krátke formy.
Playback je skupinový proces transformácie. O tom ako prebieha odpovedala, Noa Leibu
Noa Leibu má viac ako dvadsaťročné skúsennosti ako herečka a sprievodkyňa improvizačného divadelného žánru Playback Theatre.
Je zakladateľka a vedúca Story Lane International Playback Theatre (Fb). Hosťuje jedinečný podcast Playback Theatre Talks a je členkou predstavenstva International Playback Theatre Network.
Text, ktorý čítate je výťahom z nášho spoločného rozhovoru. Ďakujem , Noa.
Čo je transformácia?
Je to život. Naučiť sa žiť s tranformáciou je kľúčom k šťastnému životu. Schopnosť transformovať sa a akceptovať, že sa veci menia, je kľúčovou zručnosťou v Playbacku- ako herci, členovia skupiny alebo konduktor neustále čelíte zmenám.
Čo sa deje pred transformáciou, počas nej a po nej?
Pred (odohraním príbehu):
Aby ste prešli transformáciou, musíte byť pripravení, nemôžete na ňu tlačiť a stupňovať ju. Kričanie na kvet, že má rásť, ho rásť nedonúti. Ako konduktor, ako jednotlivec nemôžete nikoho tlačiť, aby sa stal tým, čím nie je. Súcitné, neodsudzujúce prostredie je predpokladom toho, aby sa transformácia mohla uskutočniť (pre jednu scénu alebo pre transformačný proces hercov, alebo pre skupinovú transformáciu)
Rozprávač rozpráva príbeh. Tým sa odpútaja od svojho príbehu a otvorí sa pre prichádzajúce nové perspektívy. Je to akt dôvery voči (niekedy) úplne cudzím ľuďom.
Počas (odohrania príbehu):
Rozprávač by mal prevziať zodpovednosť za to, aby si veci nebral osobne, pretože dal príbeh hercom.
Vzťah herci – rozprávač:
Herec: prijíma dar rozprávača a transformuje príbeh podľa vlastnej rezonancie a rezonancie so skupinou. Herci sa riadia zásadami playbacku (kultúra komunikácie, rešpekt voči rozprávačovi), pričom vedia, že ponorenie sa do hlbších vrstiev príbehu z jeho povrchu je spôsob, akým playback transformuje rozprávača. Transformácia nemôže nastať, ak je všetko statické, potrebuje niečo, čo ju spustí. Preto hrozí, že prekročia hranice rozprávača, ak si príbeh zle vysvetlia. Byť v ohrození môže hercov blokovať a oni musia vystúpiť z komfortnej zóny. Herci by mali zostať v empatickom, súcitnom postoji k rozprávačovi a príbehu, zostať v jeho srdci. Ak je hercov zámer dobrý a chcú empatickým spôsobom slúžiť rozprávačovi, potom je akákoľvek nesprávna interpretácia príbehu pre rozprávača zvyčajne v poriadku. Herci robia chyby, keď na javisko vnášajú vlastnú agendu, t. j. chcú rozprávača poučiť, dať mu lekciu. Potom sa zvyčajne diváci stratia, pretože chýba empatický vzťah.
Herci sú tiež ovplyvnení rozprávačom. Napríklad, keď rozprávač hovorí príbeh o tom, že sa zasekol. Herci nemôžu pokračovať v scéne, cítia sa zaseknutí, sú v pasci, nevedia, čo majú robiť, nekomunikujú na javisku. Ako sprievodca vidíte, že herci sú sklamaní, nemajú jasno v tom, čo sa stalo, že na nich pôsobila psychika rozprávača.
Herec a vzťah herca k hercovi:
Herec sa neustále premieňa. V skutočnosti je súčasťou trénovanej zručnosti premeniť sa z plaču na smiech v každej chvíli. Je tu však dôležitý aspekt autenticity a rezonancie. Ako herec hrám na základe svojej autentickej rezonancie s tým, (1) čo bolo verbálne alebo neverbálne povedané rozprávačom a jeho príbehom, a s tým, (2) čo hrajú moji spoluherci na javisku. Zo svojich spoluhercov sa napájaš neustále. Herec musí byť otvorený všetkému, čo prichádza, a reagovať na to z autentického miesta vo svojom vnútri. Spájame sa z bodu rezonancie s emóciou vo vás alebo mimo vás. Niekedy ako herec vedome premýšľam o tom, čo mi na scéne chýba, ale mnohokrát sa to objaví z prepojenia s mojím vnútorným (rezonancia) a vonkajším svetom (príbeh, spoluherci, priebeh scény) v prítomnom okamihu.
V playbacku herci vystupujú, ale ak sa niektorý z nich napojí na svoje autentické miesto, posunie to scénu určitým spôsobom a diváci to silno pocítia. Autentický pocit je akoby nákazlivý a spoluhráči naň reagujú a pridávajú sa. Má to dobrý vplyv, nech sa potom deje čokoľvek.
Thich Nhat Hanh hovoril, že ak v chaose na potápajúcej sa lodi plnej utečencov, ostane len jeden človek vo svojej autentickej prítomnosti, je to všetko, čo treba aby sa zachránili. Na scéne je to často rovnaké.
Po (odohraní príbehu):
Herec: Niekedy majú herci pochybnosti o tom, či ich voľby ako poslúžiť rozprávačovi boli správne. Ja však verím, že veci sa dejú tak, ako sa majú diať. Možno práve len to, čo herci ukázali na javisku mohol rozprávač spracovať.
Rozprávač: Najväčšou premenou je, že ľudia (ktorých často nepoznám) dokázali empaticky počúvať môj príbeh. Navyše mi ho odovzdali so súcitom a starostlivosťou. Že v mojom príbehu videli niečo, čo som ja nebol schopný vidieť. Tento typ súcitného empatického počúvania je v dnešnej dobe naozaj zriedkavý, pretože sme si odvykli takýmto spôsobom sa spájať. Nezdieľame príbehy a poslucháči sú plní úsudkov a názorov. A tu sa herci, ktorí môžu mať iné životné názory a stanoviská ako rozprávač, pripájajú k podstate/prvokom príbehu, ktoré určitým spôsobom cítia.
Niekedy scéna nevyjadruje presne príbeh rozprávača. Existuje možnosť príbeh zahrať znova, ak si to rozprávač želá. Zvyčajne to však nie je potrebné. Ak ďalší rozprávač povie iný príbeh a herci ho zahrajú, väčšinou sa nezodpovedané aspekty prvého príbehu sa vyriešia v nasledujúcom.
Rozprávač a herci: Spätná väzba od rozprávača dáva hercom motiváciu. Umožňuje pozrieť sa na moment, keď sa vaše herectvo dotklo srdca rozprávača. Pre individuálny proces premeny herca/skupiny je kľúčová dôrazná spätná väzba od kondutora alebo iného člena skupiny.
Diváci: Príbehy vyrozprávané publikom sa navzájom ovplyvňujú. Ak mal druhý človek pripravený príbeh v čase, keď svoj príbeh prvý rozprávač zdieľal, po vypočutí prvého príbehu a videní inscenácie ho povie iným spôsobom. Súčasne je prvý rozprávač spätne ovplyvnený druhým príbehom a všetkými ostatnými. Takže aj u divákov dochádza k transformácii. Medzi príbehmi je zvyčajne možné nájsť spoločnú niť (napr. príbehy o láske, zlomení srdca sú dve strany tej istej mince).
Príbehy a ich náväznosť:
Zvyčajne prvý rozprávač počas predstavenia rozpráva ľahší príbeh -udalosť, zábavný zážitok, a ako sa predstavenie rozvíja, príbehy sa prehlbujú. Ja ako konduktor kladiem otázky, ktoré pomáhajú hercom rámcovať príbeh v priestore a čase. Prvý príbeh je zvyčajne ľahší, nie veľmi emotívny a je potrebné viac detailov. Diváci na začiatku predstavenia nevedia, do čoho idú. Preto je potrebný čas na to, aby sa vyrozprával naozaj citlivý príbeh. Vidieť iných ľudí, ako riskujú, bez ujmy pomáha budovať dôveru. Diváci vidia, že z toho môžu mať úžitok. A začnú odhaľovať zraniteľnejšie príbehy. A často posledný príbeh, veľa času by to bol niekto, kto si bol naozaj neistý zdieľaním príbehu a človek cíti, že toto je posledná šanca. Príde naozaj zmysluplný príbeh, na základe často veľmi impulzívneho rozhodnutia (“Nevedela som si to predstaviť, ale teraz to urobím!”).
Ktoré predpoklady sú potrebné na transformáciu?
Napriek túžbe po transformácii nie sme vždy spokojní s týmto procesom, pretože máme zdedenú potrebu bezpečia. Transformovať sa znamená opustiť bezpečné a známe. A vtedy to začína byť zaujímavé.
Ako konduktor si želám, aby sa skupina vyvíjala, čo znamená transformáciu. Ľudia sú zvyčajne priťahovaní k Playbacku, pretože si želajú transformáciu. Zároveň je dôležité vytvoriť pocit bezpečia a dôvery, pretože ľudia sa musia cítiť bezpečne, aby mohli transformáciu uskutočniť. Psychologické bezpečie, dôvera, že ostatní členovia skupiny budú podporujúci, neodsudzujúci, láskaví a súcitní, mi umožňuje odhaliť svoje vnútro (a začať sa transformovať).
Pre mňa ako sprievodkyňu je dôležité mať rôznorodú skupinu (pohlavie, vek, národnosť, profesie atď.), pretože rôznorodosť je priestor, kde je možné spojenie cez hranice vlastných názorov. V rôznorodej skupine ste najprv ako člen skupiny vystavený rôznym príbehom a rozprávaniam, ktoré by ste nemali šancu počuť vo svojom každodennom okolí. Formuje vás to, aby ste otvorili svoju myseľ, máte rešpekt voči všetkému. Ešte väčší transformačný vplyv má, ak sa môžete spojiť s niekým, kto pochádza z úplne iného prostredia. Dar Playbacku je iný ako v mnohých multikultúrnych projektoch/stretnutiach. V Playbacku sa aktéri spájajú z miesta, ktoré je spoločné pre všetkých ľudí. V playbacku členovia skupiny prichádzajú pravidelne a dobrovoľne do priestoru, ktorý je neľahký, pretože vám mnohokrát zrkadlí vlastné obmedzenia. Napríklad ste konfrontovaný s určitými emóciami, ktoré máme všetci. Herectvo ich odhaľuje na javisku (a pred ostatnými), a núti vás priznať si ich.
Ako môže transformácia pretrvať?
Na to, aby sme sa mohli transformovať, musíme zažiť bolesť a zaplatiť cenu. Mám na mysli stratu iných možností. Musíme sa teda vzdať iných vecí. Bez ohľadu na to, akú voľbu sa chystáte urobiť, budú aj iné, ktoré necháte odísť. Vzdanie sa tejto skutočnosti bolo pre mňa riešením. Vedome sa môžeme transformovať – pripravujeme sa tak na transformáciu a vedome sa znižuje bolesť a utrpenie. Mali by sme prijať, že nemôžeme mať všetko pod kontrolou Toto prijatie často pomáha transformácii.
V závere predstavenia používame formy, ktoré nám umožňujú rekapituláciu celého večera, Umožňuje to hercovi priniesť prvok akéhokoľvek príbehu. Je to pridaná hodnota k transformácii a okrem iných efektov je vďaka tomu veľmi zrejmé, že príbehy sú prepojené. Dáva hercom možnosť povedať to, čo počas hrania povedať nemohli. Herec dokáže prepojiť aj dva príbehy, ktoré sú úplne odlišné, ale môžete v nich nájsť spojenú časť.
Je to rituál pri prehrávaní a rituál je veľmi dôležitý. Rituály sú v živote dôležité – aby sme si uvedomili, že sa niečo deje. Otvorenie a uzavretie má zmysel pre naladenie sa na energiu alebo pre uzavretie. Otvorenie a uzavretie pomáhajú transformovať pôvodný stav energie a pomáhajú otvoriť a uzavrieť, urobiť transformáciu bezpečnou.
Môže transformácia jednej časti vyvolať transformáciu celku?
Už som povedala, že ak sa jeden herec na javisku napojí na autentické miesto, je to veľmi nákazlivé, reagujú na to spoluhráči a cítia to aj diváci.
Niekoľko špecifických bodov sa týka členov playback skupiny. Člen skupiny má počas sedenia rôzne úlohy – herca, diváka, rozprávača. Jedna osoba tak získava rôzne pohľady, rôzne perspektívy. Skupina spoločne otvára priestor, a každý má naň vplyv. Po stretnutí sa môže napríklad vidieť zmenu človeka, ktorý sa zrazu usmieva, hoci keď prišiel mal zlú náladu. Toto je posilnenieakým spolu so skupinou môžete pomôcť priateľovi, ak je to potrebné.Vo vnútri playbackovej skupiny sa deje veľa transformácií – skupiny skupinovej psychológie majú vývoj rôznym spôsobom. Transformácia v playbacku je nikdy nekončiaci príbeh.
Čo si si zobrala z Playback transformácie pre bežný život?
Najvýznamnejšia bola pre mňa skúsenosť v skupine. Byť vo vnútri skupiny – v istom zmysle náhodnej, ktorá je naozaj iná ako som ja). Pocit vcítenia sa do skupiny bol najvýznamnejším zážitkom. Viac ako hranie a vystupovanie. Zmenilo to spôsob, akým teraz vnímam skupiny, a moju schopnosť dôverovať svetu a ľuďom.