Vystúpenie Theatre of Opressed / Divadlo utláčaných. V rámci festivalu [fjúžn] 21.9.2022, Teatro Colorato, Bratislava, Slovensko
Toto je článok o tom, prečo som prišla ako “nahá ženská” do divadla.
Aby sme to uviedli na správnu mieru, nebola som nahá, mala som na sebe beach -volejbalový dres.
V rámci festivalu [fjúžn] sme na základe skutočného príbehu jednej ženy z našej skupiny vytvorili pod vedením lektorv Divadla utláčaných – Andreja Navojského a Asi Gierdal predstavenie, ktorého súčasťou boli sami diváci/čky.
Divadlo utláčaných je súbor divadelných foriem, ktoré rozvinul brazílsky divadelník Augusto Boal v 70-tich rokoch 20. storočia. Boalove techniky využívajú divadlo ako prostriedok na podporu sociálnych a politických zmien. V Divadle utláčaných, ktoré hrajú neherci, sa diváci stávajú aktívnymi a ako “diva-delníci” sa podieľajú na tom čo sa na javisku deje. Presnejšie – skúmajú, ukazujú, analyzujú a pretvárajú realitu, v ktorej žijú.
Divadlo utláčaných používa rôzne formy. Jedným z nich je to, čo som spravila, keď som prišla do divadla. Volá sa to Neviditeľné divadlo.
Prišla som v kabáte, a pod ním som mala len dres. Dres, o ktorom som ako jedenásťročná počúvala, že si ho obliekajú skutočné profesionálky. Hrávala som volejbal od svojich ôsmich rokov. Síce lan halový, ale dresy a tvar kraťasov bol vždy veľká téma. A jedna z mojich spoluherečiek hrala volejbal plážový. Keď sa mi priznala, že ona šport, ktorý mala rada, prestala hrať práve preto, lebo bola nútená obliecť si dres a všetci na ňu pozerali, vošla do mňa… zlosť a lútosť.
Vyzliekla som si kabát a sadla som si do javiska. Len som sa rozprávala s ľuďmi okolo. Nič zvláštne. Spadol mi mobil, musela som vstať a zohnúť sa preň. Oči boli na mne. Iní zrak odvaracali. Necítila som sa príjemne. A chcela som zmiznúť…
(Kto) Som keď ne/vidíte (moje) telo?
Ten pocit som mala už vtedy. Lebo príbeh vlastnej hodnoty v spojení s tým ako ma vidia a rôzne vnímajú iní/é, je aj môj. No ja som si v jednom momente povedala, že ako ma hodnotia je o nich. Moja hodnota je rovnaká. Dôležité je, ako ja vidím seba. A že sa nedám. Aj preto som bola schopná znova sa dostať z mojej ulity, a z divadla odísť.
Aj moji spoluherci a spoluherečky mali pripravené rôzne neviditeľné predstavenia, ktoré upozornili divákov na rôzne paradoxné a kontroverzné náhľady na to, aké sú role, vnímania a tabu.
A potom dvaja jokerovia /moderátori – Asia a Andrej predstavili divadlo fórum. To je ďaľšia forma Divadla utláčaných. V nej herci/čky predstavia/odohrajú skutočný príbeh človeka. Náš bol v troch dejstvách. O mladom páre, v ktorom bolo násilie normou. A matke syna, ktorá sa rezignovane prizerala. Nie preto, že by s tým súhlasila. Len preto, že tak to v živote chodí…
Niektoré vzorce sa prenášajú z generácie na generáciu. A my nevedomky tacujeme ten istý tanec. Čo potrebujeme, aby sme prestali?
A práve toto je geniálne na Divadle utláčaných. Čo potrebujeme, aby sme prestali? Alebo aspoň reagovali iným spôsobom? Aby sme zasiali semienko, z ktorého možno vyklíči zmena?
To v divadle utláčaných navrhujú sami diváci/čky.
Potom, čo sme zahrali príbeh, Asia s Andrejom vyzvali divákov/čky, aby do príbehu zasiahli, v ktorom koľvek momente. Mohli nahradiť všetky postavy, len nie agresora. A tam sa začala improvizácia, keď sme ako herci museli reagovať na nové intervencie a stratégie správania. Viacerí/é odvážni diváci/čky prišli na scénu, a potom, čo sme na nich reagovali, sme spolu s moderátormi a divákmi/čkami na scéne aj v hľadisku diskutovali, či boli intervencie prospešné a čo mohli priniesť.
No a po poslednej intervencií sme dostali spatnú väzbu v hľadisku. To bol aj ten moment, na ktorý som narážala na začiatku tohto článku. Keď povedal, že zo začiatku si nič nepamätá, lebo do divadla prišla nahá ženská.
Nebola to, našťastie jediná, spätná väzba. Mnohí/é diváci/čky povedali, že lepšie pochopili ako hlboký je problém, a že sa naučili aj nové prístupy k problému. A toto bolo veľkým darom aj pre mňa.
Ďakujem tímu, ktorý sa podielal na tomto predstavení, aj všetkým divákom a diváčkam za ich vhľady a zdieľané skúsennosti. Aj vďaka Vám som nabrala odvahu pomôcť jednej napadnutej žene na opustenej ulici v strede noci, pár dní na to. Ďakujem.